Na navsteve u krala lesov

Nase dalsie cestovanie zaciname v uz tolkokrat navstivenom centre severu, v meste Kaitaia. Je nedela 10 rano a je tu zivo asi ako v hociktorej slovenskej obci s 1000 obyvatelmiv utorok o polnoci. Dokonca aj v Mladej Boleslavi pri celozavodnej dovolenky skodovky je trochu viac ludi...nie o moc ale aspon nejaki ludia:). Povodne sme chceli byt uz na obed na ceste ku Kai Iwi lakes, ale pri navsteve socialneho zariadenia v i-site si Lucia vsimla elektrickych zasuviek a gauca... ZADARMO..rozhodli sme sa tuto neopakovatelnu ponuku vyuzit a dobit elektroniku...ako bonus sme zistili, ze tu je aj wifi zadarmo...sice nic moc kvalita ale aspon nieco. Prisli sme akurat vcas, I-site sa totiz rychlo zaplnil backpekrami aj lokalnymi.. Uz aspon vieme,kde su vsetci ludia :). 

Vecer doplname zasoby v pack n save a vyrazame na dlhu cestu ku Kai Iwi lakes... 

Podla mapy celkom velka cesta...realita je vsak inak, vyse 40 km to strkovej ceste mizernej kvality. Cesta cez Te Paki stream je oproti tomuto nemecka dialnica...toto je dokonca vyrazne horsie nez najdlhsi tankodrom na svete - ceska D1...do kempu sa teda dostavame az po 3 hodinach jazdy, z toho 1,5 hodiny trapenia cez toto:

(Jeden z najlepsie upravenych usekov:))

Noc travime v kempe, ktory je podla turistickych sprievodcov 2 najlepsi na sledovanie Kiwiov na severnom ostrove. Kiwi je aktivny takmer vyhradne iba v noci, a vidiet ho v divocine je dost vzacne. Navyse treba mat cervene svetlo - bieleho sa Kiwi boja... A to nemame, a aj tak sme diadne unaveni, takze nocne hladanie Kiwiho nechame na inokedy a ideme spat..

Dalsi den mame na plane 3 zastavky a 150km dlhu cestu. Pocasie nie je nic moc zamracene, hmla - dazdovy opar a mrholenie. Kym prichadzame do prvej zastavky - pristavu Hokianga, sa oblacnost trochu dviha a prestalo prsat. Dnes uz je pristav Hokianga a aj dve mestecka Omapere a Opononi, ktore urcuju jeho hranice tichym miestom. V minulosti tu, ale panoval culy ruch. Prave tu sa zrodil v roku 1956 pribeh, ktory si ziskal pozornost celej krajiny. Opo, svetoznamy "people-friendly" delfin, ktory sa hral s detmi, doprevadzal lode do pristavu a bestarostne si plaval vodami pristavu sa stal hlavnym hrdninom filmov a ziskal si srdcia tisicok ludi. 

(Doby, ked si tu bezstarostne plaval delfin Opo su davno prec. V pozadi dnes uz kludne mestecko Omapere)

Po kratkej navsteve miestne informacneho centra (i-site), si ideme pozriet byvalu signalizacnu stanicu, ktora ma tiez bohatu historiu. Tunajsia krasna dievcina poznajuc zradne vody tunajsej zatoky preplavala az k bliziacej sa lodi, aby varovala posadku pred nebezpecenstvom. Jeden z clenov posadky si ju neskor zobral za zenu a mali 3 deti. Co je dolezitejsie, tento clovek zalozil signalizacnu stanicu, ktora pomahala pri navigovani lodi do pristavu, a oblast zacala prosperovat.

Cestou naspat sa stavime na prechadzku v dazdovom pralese, ktory sme vlastne poriadne este nezazili. Pocasie je nato idealne, horsie to uz je s fotenim:)

Nasa dalsia cesta vedie, ako nazov napoveda za kralom lesov. Je nim obrovsky odhadom 4000-5000 rokov stary Te Matua Ngahere - najstarsi a najsirsi znamy kauri strom na Zemi. Vidiet ho nazivo je nieco wow, hlavne ked si clovek uvedomi, ze tento dedusko si pamata casy, ked ludia zakladali bajnu Troju alebo zahadny Stonehenge. 

Nase dalsie kroky smeruju k jeho mladsiemu no este znamejsiemu kamaratovi menom Tane Mahuta. Podobne ako Te Matua Ngahere, aj tento chlapik sa moze pisit privlastkom naj...najobjemnejsi kauri strom na Zemi. Tento mohutny chlapik ma neuveritelnych 244,5 kubikov dreva a vidiet ho nazivo je neopisatelny zazitok. Jeho vek sa odhaduje na 2000 rokov, co znamena ze vyrastal zo semienka niekedy za zivota Jezisa. 

Do zotmenia nam ostava este chvila casu a tak sa vydavame za Yakasom - 7mi najvacsi Kauri. Yakas je velmi priatelsky:) a je to asi ten najvacsi Kauri, ktoreho si moze clovek chytit. Navyse sme prisli na navstevu v jeho domacom pocasi - mrholeni a hmle, co este umocnuje zazitok. Tieto obrovske stromy zahalene do hmly posobia ako z dokonaleho 3d filmu.

Bohuzial Kauri zazivaju zle casy... Okrem toho, ze po prichode europanov na NZ ostal len zlomok uzemia, na ktorom mozeme najst Kauri stromy, Kauri bojuju aj so zakernou chorobou, ktora napada ich velmi plytke a nachylne korene. Preto by si mal kazdy, kto planuje navstivit tychto obrov pred a po vstupe do lesa vycistit obuv, aby sme tychto obrov nevideli naozaj uz len vo filmoch...

Tri dni na dalekom severe

Pocasie sa konecne trochu umudrilo, postel mame hotovu, elektroniku nabitu a zasoby pitnej vody doplnene. Najvyssi cas vyrazit na cesty.. este jeden sladucky pomaranc priamo zostromu a ide sa...

Prva zastavka je poloostrov Mahinepua, kde nas caka jedna z najkrajsich scenic reserve severneho ostrova, s krasnymi 360° vyhladmi.  Sice fuka riadny vietor, ale aspon konecne neprsi. Casovy udaj 2,5hod sa nam zda prehnany, ale ako rychlo zistujeme, realny:). Kazdych par metrov stojime a fotime:). Okrem toho nas caka celkom slusne prevysenie. Cip poloostrova je sice len cca 70 metrov nad hladinou mora, ale cestou k nemu treba prekonat 3 kopce...a samozrejme to iste aj cestou naspat. No vyhlady stoja zato...

Nasa druha zastavka vedie na St. Paul's rock. Skalu tvori zerodovane jadro davnej sopky. Zaparkova sme na parkovisku pod kopcom a hned pri vystupe z auta nas vita chlapik s poharikom cerveneho vina v ruke a hned nas pozyva na kopec, kde ma supermodernu vilu. Tvari sa ako velky cestovatel, no zj tak mu chvilku trva, kym pochopi, ze Ceskoslovensko sa naozaj rozdelilo a Bratislava je uz iba Slovensko:). Vraj tam bol 4x a velmi sa mu pacila.. No to bude asi tym poharikom cerveneho co ma v ruke:). Domcek ma ale pekny...k tomu obrovsky kus lesa az dole k zalivu, kde ma velku plachetnicu:). Berieme si letacik, ktory nam dava a ponahlame sa na vrchol. Tesne pod vrcholom zdolavame par retazi a za par minut uz sedime na vrchole a citame o historii kopca. Znie to viac ako vymysel chlapika po 2 flaskach vina nez true story:). Znova sa dviha riadny vietor, na druhej strane zalivu prsi, tak to radsej balime a utekame dole.

Noc travime, v kempe, prva noc na "novej" posteli... rano je este cela a my tiez, tak hura ranajky a vyrazit za dobrodruzstvom...

Druhy den mame na programe Maitai bay, kde skusame teplotu vody (stale studena, aj ked deti z miestnej skoly to riskli a kupu sa, my ostavame obleceny a vo vode sme iba po kolena) a radsej sa iba kochame vyhladom.

Dalsi bod programu tvori Puheke hill, ktory mame cestou. Podobne ako St. Paul rock, aj Puheke hill je povodom sopka. Aj ked nie az tak fotogenicka... Rychlo par foto a pokracujeme...

Den koncime navstevou 3 zatok/plazi: Rarawa beach, ktora ma udajne najbelsi piesok na svete, ktory sa v minulosti pre svoju belost tazil. Pokracujeme do Spirits bay, ktora je ako stvorena na dlhe prechadzky a napokon koncime v Tapotupotu bay, kde aj spime.

Posledny z troch dni na dalekom severe mame zaciname na "najsevernejsom" cipe severneho ostrova (Cape Reinga). V skutocnosti je este jeden cip trochu severnejsie, ale tazsie pristupny a neznamy... Navyse Cape Reinga ma pre Maorov velky vyznam. Na vychodnej strane jednej zo skal rastie legendarny Pohutukawa tree, cez ktoreho korene schadzaju dusu Maorov do podzemia - spiritualneho sveta, preto sa tu ani nemoze jest.

Okrem toho sa pri Cape Reinga stretava Tasmanske more a Pacifik, je tu jeden z najznamejsich a najnavstevovanejsich majakov a je to miesto, kde sa prvykrat objavili europania...takze je tu co obdivovat:)

(V pozadi na skale bajny strom:))

Odteraz bude nasa cesta smerovat uz len na juh...Dalsia destianacia - pre turistov "must, must see" Te Paki stream a pieskove duny... Ponuku na prenajom "surfu" za 15$ na sandboarding odmietame a ideme len na prechadzku... Tato cast NZ pripomina skor saharu, ale po mnozstve zalivov a plazi, ktore sa nam zacina zlievat a podobat je to vitana zmena. Dve hodiny brodenia sa pieskom dokazu cloveka riadne vystavit... slnko riadne pali, a kedze sme blizko mora tak opat riafne fuka... no aspon sme mali peeling noh zadarmo:)

Akurat je odliv, tak sa rozhodneme(alebo skor demokraticky rozhodnem:) na bajnu jazdu autom cez Te paki stream k moru a potom cez 90 mile beach... Cedule o tom, ze v piesku "many vehicles have been lost" pridavaju na adrenaline, ale ked uz sme tu... ako domaci hovoria - toto su zazitky, ktore budete rozpravat:)

No dost bolo zabavy, caka nas dalsich 120km do Kaitaia, kde sme uz 2-3x boli a neuspesne cakali na chlapika s postelou. Noc travime opat v kempe 25 km za Kaitaiou, kde ma uspesne atakuje mnozstvo komarov. Rano sa vydavame znova na centra severu - Kaitaiai, kde doplnime zasoby v Pack n Save (niecoako nase metro, tesco) a nahodou v iSite objavime ciste zachody s teplou vodou a co je dolezitejsie, free internet a elektriku... Rychlo napisat tento prispevok a vyrazame na cesty...

P.S: fotiek je samozrejme viac, len ich vlozenie mi trvalo cez 2 hodiny... ked narazime na normalny net tak posleme viac + nejake videa :)

Nekonecny pribeh s postelov

Dalsie rano sa vydavame do mesta Kaitaia, metropoly Northlandu, najsevernejsej casti NZ.. Den predtym sme to vecer potiahli do free campu co iba 30 km od Kaitaia, takze prichadzame skoro a piseme nasmu chlapikovi.. Vraj sa ozve, zatial mame relax... Do vecera nic, dalsie sms, volania su zbytocne, tak to balime a vraciame sa do free campu. Tento naozaj vyzera ako kemp a nie ako parkovisko.. Dalsi den fuc, snad budeme mat viac stastia zajtra.

Rano sa vydavame preskumat okolie, ktore je opat krasne, spime na kraji Puketi forest, co je jeden z mala vacsich lesov, ktore ostali na severnom ostrove..

Rano znova skusame stastie s nasim chlapikom v Kaitaia, ale s rovnakym vysledkom. Dlhsie sa nam uz cakat nechce, tak sa vydavame smerom do Kerikeri. Cestou zistujeme, ze so signalom a mobilnymi operatormi je to tu horsie nez sme si mysleli. Sms z NZ cisla na slovenske nechodia (odomna nedosla ani jedna, od Lucie, ktora ma rovnaky mobil a rovnakeho operatora vraj ano). Dokonca sa mi stalo, ze ani z NZ na NZ nedosla. Takze forma komunikacie s domovom formou sms pada (diki bratcek za peknu sms, velmi "potesila"). Signal je tu kde sa podari...Na hlavnom tahu na sever je iba niekde. Vo Waipu, co je male az stredne velke mesto je minimalny a aj to treba lovit.. a obcasna miestach, kde by to clovek necakal je plny... Kvoli "nekompatibilnosti" telefonov so sietou od Sparku, ktory ma najlepsie pokrytie mame Vodafone...

Riskovat dalsiu noc v aute bez postele sa nam nechce, tak si bookujeme hostel kusok od Kerikeri. Priamo v Kerikeri je maly lesik s rainbow waterfalls.

(Vlavo dole dovod preco sa vodopady volaju duhove)

Bohuzial dalsie 2 dni je v Kerikeri maraton, takze je ubytko beznadejne plne a my musime zase po dni v teplej velkej postielke odist. Tento cas sme sa rozhodli vyuzit na navstevu okolia, ktora sa nazyva Bay of Islands. V mestecku Paihia, ktore miestny moc nemusia si davame obed. Paihia nie je moc oblubena, je to v podstate iba turisticke centrum s mnozstvom hostelov, motelov, "morskych" atrakcii, obchodikov so suvenirmi a podobne. Ako ludia hovoria - vsetko pekne je pod alebo nad Paihia, nic v nej. My popri obede urobime zo 2 foto a mierime do mestecka Rusell

Rusell je udajne najkrajsie mesto v Bay of Islands, s bohatou historiou, co je na NZ pomerne vzacne. Dostat sa sem da bud kompou alebo naokolo, co je tak 25km navyse.. My sme sa rozhodli pre druhu moznost, co sme neskor lutovali:). Podla navigacie celkom velka cesta, realne sa po par kilometroch cesta zmenila na strk a objavili sa prve zakruty. Cesta cez les bola krasna, ale 20km po strku cez subtropicky les dala zabrat nam aj autu..a to iste nas cakalo aj spat:). Povodne som chcel cestou naspat natocit video, ale nakoniec som nestihli.Blizila sa riadna burka, a cedulana zaciatku cesty informujuca pred zaplavami v oblasti lesa pri silnom dazdi nevestila nic dobre. Stihli sme to nastastie za sucha, no pocasie si tento rok robi co chce(viac nabuduce). 

Este par fotiek z vrchu, kde nasu idylku pokazil silnejuci vietor a bliziaci sa dazd..

Maraton v Kerikeri skoncil a my sa mozme vratit dk hostela, co nie je celkom , ale skor utulna mandarinkova farma (vid foto), kde je dost miesta na stavbu vysnivanej postele...

Bohuzial nam prve dva riadne leje, takze sme akurat obehli obchody a zohnali drevo. Predavacka, rodena Maorka, rezala jak elektricka pila  bohuzial dost krivo, co sa za par hodin vypomsti pri stavbe ramu... Vecer este stihneme zbuchat cast ramu. Vyzera dost labilne... ziadna rovna podlaha a krivo odrezane dozky urobili svoje(aj ked musim priznat, ze 1-2 klince som po...:)))...uz je tma tak ideme spat...

Dnes konecne vychadza slnko, tak idem rychlo dokoncit ram postele... uz to vyzera trosku stabilnejsie, ram sa akurat vojde do auta...

Este pribuchat vrchnu dosku, ktora to cele spevni a je hotovo... uz len matrac a dufat, ze sa postel nerozpadne... inak foto celeho auta...

No nic, treba sa ist vyspat, pobalit a rano vyrazame na daleky sever, takze treba pocitat s mizernym signalom bez netu...